Najviac informácií o Kútoch!|štvrtok, jún 22, 2017
Práve sa nachádzate tu: Home » O obci » Osobnosti

Osobnosti

Danica RUMANOVÁ

(1944)
kameramanka

Narodila sa 25.9.1944 v Kútoch,  meno Rumanová má po otcovi, ktorého nikdy nevidela, pretože jej matku opustil ešte v tehotenstve. Pochádzal z východného Slovenska. Jej mama sa narodila v Žarnovici a starí rodičia pochádzali z Banskej Štiavnice. V Kútoch boli z Bratislavy evakuovaní pred frontom, aby ochránili jej tehotnú mamu. Keďže sa v Kútoch len narodila svoje spomienky sú spomienkami jej matky a starých rodičov. Pri prechode frontu trávili veľa času v kryte – v pivnici aj s ďalšími ľuďmi. Vyzdvihovali pekné vzťahy a vzájomnú pomoc, ktorá im pomáhala prežiť veľmi ťažké obdobie. Na koniec vojny sa vrátili späť do Bratislavy, kde prežíva  svoj doterajší život so svojou rodinou.

Po základnej škole vyštudovala Strednú umeleckopriemyselnú školu (SŠUP) odbor fotografia. Dva roky pracovala v Slovenskej televízii ako asistentka kamery, potom sa prihlásila na Akadémiu múzických umení v Prahe, odbor filmová a televízna kamera, ktorú po päťročnom štúdiu ukončila. Zo začiatku kariéry mala veľmi veľa ťažkostí, ale prekonávanie jej pomohlo zvýšiť profesionalitu. Časom robila i hlavnú kameramanku na poetických pásmach a inscenáciách. S filmovou kamerou nakrútila viacero dokumentárnych filmov z oblasti ľudového umenia. Za 45 rokov svojej práce, ktorú má veľmi rada  stretla veľa zaujímavých ľudí. Spolupracovala s režisérmi K.L. Zacharom, Ľ. Vajdičkom, J. Roháčom, J. Bednárikom, J. Adamcom z Prahy, samozrejme aj s hercami, spevákmi a umelcami. Zaujímaví sú pre ňu i prostí ľudia, s ktorými odžila kúsok života pri nakrúcaní dokumentov.

Danica Rumanová je prvá slovenská kameramanka s vysokoškolskou kvalifikáciou.

Ferdinand RALBOVSKÝ

(1919 – 1987)
redaktor, lesný pracovník

Pôsobil na Ministerstve hospodárstva a Povereníctve lesov a drevárskeho priemyslu i v iných funkciách a ako redaktor Vestníka Slovenského poľovníckeho zväzu.

Tibor DOSTÁL

(Kúty 1902 –  Bratislava 1989)

Tibor Dostál sa narodil 2. júna 1902 v Kútoch. Jeho otec František Dostál bol v Kútoch v rokoch 1906 až 1913  notárom. V  archívoch môžeme nájsť údaje, že sa pričinil na komasácii, teda sceľovaní lúk, parcelizácii pozemkov, na dokončení  tunajšej školy a ďalšie. Notár  František Dostál (*1865, +1924) mal za manželku Emíliu Krajčovičovú (*1874,+1952), narodila sa v Topoľčanoch .  Mali dve deti, Tibora a Gitku (*1903,+1919) o ktorej nie je nikde zmienka.

Stredoškolské, gymnaziálne štúdium absolvoval  Tibor Dostál (Dosztály) na maďarskom gymnáziu v Bratislave a tiež v Trnave. V rokoch 1922 až 1924 študoval vo Viedni na Konzulárnej akadémii, pôvodne Orientálnej akadémii, ktorú založila Mária II. Terézia. Po úspešnom ukončení akadémie, ktorej absolventi boli určení pre  diplomatické služby, pokračoval v štúdiu na Právnickej fakulte v Prahe. Počas štúdia jeho otec František zomrel.

Vstup do života, do praxe, bol ovplyvnený jeho rozhodnutím nepôsobiť v štátnej službe, v diplomatických službách. Bol dlhoročným zamestnancom Živnostenskej banky v Prahe. V predvojnovom období so svojou matkou opustili Kúty a usídlili sa v Bratislave. Na Kúty často spomínal;  udržiaval priateľský kontakt s Ladislavom Kiss Jánskym, tiež kútskym rodákom.

V ďalšom období, napriek tomu že bol pracovitý, čestný, dôsledný, vojnový stav mu neumožnil sa plne realizovať, pracoval už vo viacerých firmách,  niektoré  boli zrušené, iné na úpadku. Pracoval u Handlovských baní, následne v Družstve pre hospodárenie s poľnohospodárskymi výrobkami Slodob. Bol  členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Zanechal (nám) odkaz, aby sme nikdy nevstupovali do žiadnej strany.

Osvedčil sa však v obchodnej činnosti,  do príchodu ruských vojsk, keď bol zamestnaný v nemeckej firme AEG spol. s r.o. Bratislava. V tomto období si vzal za manželku bratislavskú rodáčku  Štefániu Pekarik-ovú  (*1906, +1998), zamestnanú v advokátskej kancelárii Dr. Krumla, kde sa boli aj zoznámili.

Povojnové obdobie a nové spoločensko-politické pomery výrazne ovplyvnili jeho život, ako aj život rodiny so synom Aurelom.  Dvojročné obdobie nezamestnanosti, niekoľkoročné pôsobenie v závode Matador, n.p. Bratislava- Petržalka ako nekvalifikovaný robotník; posledný zamestnávateľ počas rokov 1956 až 1960,  Zdroj n.p. náležite využil jeho vedomosti ako obchodníka v administratíve, pritom mu bol „denne“ vytýkaný jeho zlý triedny (nerobotnícky, avšak úradnícky) pôvod  Ďalšie roky prežil ako invalidný dôchodca. Nie však pasívne, ale využil svoje jazykové znalosti nemčiny, maďarského jazyka a francúzštiny pri vyžiadaných jazykových prekladoch textov.

Zomrel 19. februára 1989 v Bratislave vo veku 87 rokov, manželka Štefánia 21. septembra 1998.

Ing. František VALACHOVIČ DrSc. – Gajdoš

(Kúty 1919 – Košice 1979)
banský inžinier, vysokoškolský profesor

Narodil sa v Kútoch 30. júna 1919 v roľníckej rodine Jozefa Valachoviča a matky Paulíny, rodenej Pavúčkovej. Študoval na reálnom gymnáziu v Břeclavi a Hodoníne, zmaturoval v Skalici. Pokračoval v štúdiu odboru banské inžinierstvo na univerzite v Ľubľane a na Montanische Hochschule vo francúzskom Leobene. Posledné vojnové roky mu znemožnili ukončiť štúdium v zahraničí, a tak v roku 1946 úspešne doštudoval na Vysokej škole banskej v Příbrame. Pracoval ako praktikant a neskôr prevádzkový inžinier najprv v Handlovských uhoľných baniach (1944-50), neskôr v rokoch 1950-52 ako vedúci technického odboru v Modrokamenských uhoľných baniach v Pôtri. V roku 1952 prešiel na funkciu vedúceho banských investícií na Revírne riaditeľstvo Slovenských uhoľných baní v Prievidzi. V rokoch 1954-62 pôsobil ako vedúci banského strediska a neskôr výrobno-technický námestník Riaditeľstva banských projektov, n.p. v Bratislave.

Skúsenosti a poznatky z praxe i hlboké teoretické vedomosti využil potom ako riadny profesor (1961-79) a neskôr vedúci Katedry dobývania ložísk na Baníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach, kde v rokoch 1962-64 zastával aj funkciu protektora školy. V roku 1972 získal vedecký titul DrSc.

Rozpracoval novú metodiku skúmania deformačných vlastností hornín v podmienkach priestorového namáhania. Je spoluautorom československého vynálezu panelovej výstuže banských diel. Inicioval založenie študijného odboru podzemné staviteľstvo. Odborná práca Razenie banských diel bola ocenená v roku Slovenským literárnym fondom za najlepšie dielo z odboru prírodných a technických diel.

Odborné znalosti, pedagogické a organizačné skúsenosti využil v medzinárodnom meradle ako člen Medzinárodného komitétu pre organizovanie svetových baníckych kongresov vo Varšave, Medzinárodnej spoločnosti pre mechaniku hornín v Katoviciach, člen International Society for Rock Mechanics v Lisabone (1965-1972), ale aj doma ako člen Štátnej komisie pre obhajobu dizertačných prác (1955-79), Vedeckej rady Baníckeho ústavu SAV v Košiciach a Vedeckej rady Ústavu pre výskum rúd (1973-79). Pôsobil aj ako člen redakčnej rady Technických novín a odborného časopisu Rudy (1973-79). Za vedeckú a pedagogickú prácu bol ocenený mnohými rezortnými a štátnymi vyznamenaniami. Zomrel 25. apríla 1979 v Košiciach.

JUDr. Ferdinand KLINDA

Narodil sa 12. marca 1929 v Košiciach, patrí k obdivuhodným osobnostiam Slovenska. K našej obci mal blízky vzťah, pretože pochádzal z rodiny Klindovcov, tu býval Dr. Matej Hések, ktorého často Ferdinand Klinda navštevoval. Po maturite na gymnáziu v Skalici ho prijali na Konzervatórium v Bratislave, kde sa stal (rovnako ako neskôr na VŠMU) žiakom organovej triedy prof. Ernesta Riglera-Skalického (1947-1954). Súčasne v rokoch 1947-52 bol poslucháčom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Doktorát medicíny získal r. 1952 a Vysokú školu múzických umení absolvoval s vyznamenaním o dva roky neskôr – r. 1954.

V rokoch 1960-62 bol pedagógom na Pedagogickej fakulte UK.

Umelecké úspechy v koncertnom živote, nahrávanie početných gramoplatní, sólistická činnosť v Slovenskej filharmónii, interná pedagogická práca na VŠMU, organizátorská práca v Slovkoncerte (1993-96), kde bol v prvej polovici deväťdesiatych rokov riaditeľom, publikačná práca v oblasti medicíny a hudby – to všetko sa v živote prof. F. Klindu rozvíjalo súbežne s neprerušenou lekárskou prácou vo Fakultnej transfúznej stanici v Bratislave (1954-1989). V roku 1987 sa stal členom direktória Neue Bachgesellschaft v Lipsku, pravidelným členom porôt významných svetových orgánových súťaží ako aj lektor majstrovských interpretačných kurzov a prednášateľ. Tu pôsobil do r.2000.

Je autorom viacerých významných štúdií a kníh nielen z oblasti organovej literatúry (monografia Alexander Albrecht 1958, štúdia O zmarenej rehabilitácii Krútňavy a mnohé iné). Nahral dvadsať autorských LP a CD s historickou a štýlovo rozmanitou hudobnou literatúrou. Má veľké zásluhy na premiérach a propagácii slovenskej tvorby doma i v zahraničí. Inicioval domáce orgánové festivaly, neúnavne bojoval za zachovanie stoviek vzácnych historických orgánov na Slovensku a za pozdvihnutie organovej interpretácie v rámci cirkevnej hudby. Zaslúžil sa o vydanie dvoch zborníkov skladieb pod názvom Slovenská organová tvorba I.,II. atď.

Doteraz si zachoval elán a odvahu mladíka, s akou v pravej chvíli otvorene hovorí o našich hudobných ziskoch, ale i stratách, prehrách a zaostávaní za svetom. Ferdinand Klinda svet nielen pochodil a poznal – ale svet umenia si ho aj vysoko váži. Je ozdobou mnohých slávnych koncertných siení na celom svete, pričom organárske dielne a majstri sa prekonávajú v špecifických prínosoch jednotlivých nástrojov. Ovládnuť tento zložitý inštrumentačný skvost, pri každom koncertnom vystúpení iný, patrí k vrcholom interpretačného umenia.

Ladislav JÁNSKY

vlastným menom KISS (1914 – 1989)

Narodil sa 22. júla 1914 v Kútoch, kde prežil aj svoje detstvo. Neskôr bol jeho otec preložený  za notára do Moravského Sv. Jána. Tam prežil svoj mládenecký vek, preto si Jánsky zvolil za svoj spisovateľský pseudonym. Na Kúty však nikdy nezabudol.

Gymnaziálne štúdium navštevoval v Skalici a v Trnave, kde i zmaturoval. V roku 1934-38 študoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave a na univerzite vo Varšave. V roku 1938-41 bol profesorom na gymnáziu v Trnave, 1941-43 tajomníkom Slovenskej učenej spoločnosti , 1944-45 kultúrny referent Hlinkovej ľudovej strany v Bratislave. Bol i redaktorom nakladateľstva Gardelan, Obzor a vydavateľstva Práca. Svojimi článkami i drobnými literárnymi útvarmi prispieval do novín a časopisov: Rozvoj, Plameň, Kultúra, Slovenská reč, Nová žena, Katolícke noviny. V novinách Slovák viedol pravidelnú rubriku ,, Hovorme správne po slovensky“.

Od roku 1936 sa ako jeden z prvých na Slovensku intenzívne venoval rozhlasovej literárno-dramatickej tvorbe. Pre rozhlas zdramatizoval početné prózy slovenských i svetových autorov, pripravil aj množstvo životopisných pásiem o osobnostiach domácej i inonárodnej histórie a literatúry, napísal pôvodnú rozhlasovú hru Talizman, scenáristicky spolupracoval s televíziou. Po r. 1945 preložil z maďarčiny, poľštiny a češtiny okolo 90 titulov, prekladal najmä divadelné hry súčasných dramatikov, ďalej z češtiny prózu, menej rozhlasové hry a dramatizácie. Bol tiež autorom príručky Hovorme správne po slovensky, publikácia Slušný mládenec, rozprávkovej knižky Čarovný klobúčik, a ako bibliograf pripravil súpisy Slovenská duchovná tvorba a Výberový katalóg pre ochotnícke súbory.

Po druhej svetovej vojne mal zákaz publikovania, obmedzené možnosti práce. Od roku 1974 žil na dôchodku v Bratislave. Zomrel 14.2. 1989.

Mgr. Jozef MIKUŠ

(Kúty 1934 – Kúty 1997)

stredoškolský pedagóg, regionálny historik, propagátor regionálnej histórie, osvetový pracovník. Narodil sa 1.2.1934 v Kútoch. V rokoch 1940-1944 navštevoval v Kútoch ľudovú školu a po ukončení štyroch ročníkov pokračoval vo vzdelaní v Šaštíne na osemročnom seleziánskom gymnáziu. V Šaštíne študoval do ukončenia prímy, potom prestúpil na františkánske gymnázium v Malackách, na ktorom v roku 1953 zmaturoval. Vysokoškolské vzdelanie absolvoval v roku 1957 v Bratislave na Vysokej škole pedagogickej. V tom istom roku nastúpil ako stredoškolský profesor na Poľnohospodársku technickú školu (PTŠ) v Sološnici. Po ročnom pôsobení ho preložili na PTŠ do Holíča, kde zotrval do roku 1971. V rokoch 1971-1973 počas dvoch školských rokov pôsobil na Strednej poľnohospodárskej technickej škole (SPTŠ) v Skalici, kde popri svojom úväzku vyučoval i na Strednej zdravotníckej škole nemecký jazyk. V októbri roku 1973 bol preložený naspäť na Strednú poľnohospodársku technickú školu do Holíča, kde ostal učiť aj po dovŕšení dôchodkového veku do roku 1996. Zomrel 10.3.1997.

Jeho celoživotným záujmom, ktorému sa zanietene a obetavo venoval, boli tradície , regionálna história a propagácia cirkevných, národných a kultúrnych dejín. Stal sa jednou z hlavných osobností kultúrneho života obce a pôsobením vo farskej rade, v miestnom odbore Matice slovenskej, kultúrnej komisii, prostredníctvom občasníku Kúcan a mnohými ďalšími aktivitami sa zaslúžil o pozdvihnutie historického vedomia občanov Kútov, mládeže a obyvateľov v miestach svojho pôsobenia. Pracoval na oživení cyrilometodskej tradície a obnovení tradičných kútskych púti na Velehrade (1969, 1985). Bol jedným zo zakladateľov gorazdovskej tradície. Jeho zásluhou vtedajšieho kútskeho farára dp. Ireneja Ciuttiho sa konal 29. júla 1990 prvý ročník Gorazdovských slávností, ktoré svojou úrovňou získali celoslovenský rozmer a tvorili základ v súčasnosti už celonárodných slávností. Tvoril, pripravoval a nacvičoval príležitostné literárno-hudobné pásma (Gorazd-slovenský svätec, Spĺňame prísľub našich predkov, Gorazdov odkaz žije v nás a ď.), skladal tematicky zamerané básne k oslave svätého Gorazda, vystupoval s príspevkami na odborných seminároch a sprievodných podujatiach. Ako predsedu Matice slovenskej viedol prípravné práce na vybudovaní pomníka svätého Cyrila a Metoda v Kútoch, uprostred ktorých zomrel.

Dlhé roky od 50. rokov pôsobil v ochotníckom divadle, spočiatku ako herec, neskôr režisér a organizátor divadelného života v obci, pričom kládol dôraz na prácu s mládežou. V tejto oblasti získal viacero diplomov, ocenení a bronzový odznak Samuela Jurkoviča. V 90. rokoch naštudoval a režíroval spolu s manželkou Pašiovú hru, ktorá mala počas šiestich rokov niekoľko repríz v Kútoch a na viacerých iných miestach Slovenska.

V historickej práci nadviazal na dielo Dr. Mateja Héska. Venoval sa skúmaniu, najmä však propagácii a šíreniu poznatkov o dejinách obce od najstarších čias, o literárnych a cirkevných dejinách, ako aj významných osobnostiach. Publikoval medailóny významných rodákov, ktoré obohacoval osobnými spomienkami. Miestnym dejinám, ich historickému náčrtu vymedzil cyklus článkov Kúty, Kúty, to je pjekné mjestečko…, ktoré vychádzali v občasníku Kúcan na pokračovanie. Prispieval do viacerých periodík v rámci regionálnej i celoslovenskej tlače, spolupracoval s odbornými inštitúciami, pomáhal pracovníkom múzeí v Skalici a v Bratislave pri záchrane archeologických nálezísk. Pracoval v redakčných radách, aj redakčnej rade časopisu Záhorie od jej počiatkov, vo vlastivedných spoločnostiach. Organizoval konferencie a prednášky, sám na nich aj aktívne vystupoval. Za svoju činnosť získal nielen oficiálne uznanie a ocenenia, ale predovšetkým uznanie a úctu širokých vrstiev obyvateľov Kútov a regiónu Záhoria.

PhDr. Andrej Ľudovít RADLINSKÝ

(Dolný Kubín 1817 – Kúty 1879)

katolícky kňaz, organizátor národno-kultúrneho a literárneho života, náboženský spisovateľ, jazykovedec, redaktor, vydavateľ a zakladateľ Spolku sv. Vojtecha. Narodil sa 8. júla 1817 v Dolnom Kubíne. Jeho otec, dolnokubínsky richtár a mešťan Ondrej Radlinský, bol uvedomelým národovcom. Matka Alžbeta bola dcérou brata Antona Bernoláka Mateja. Základnú školu navštevoval v rodisku. Gymnaziálne štúdium absolvoval v rokoch 1827-1833 ako výborný žiak v Ružomberku, Kremnici a v Budíne, kde býval v rodine svojho ujca Jozefa Bernoláka. Rok  pobudol v prípravnom bohosloveckom učilišti v Bratislave. Filozofiu študoval v Oláhovom seminári v Trnave (1834-1836), katolícku teológiu ako seminarista Pázmánea v rokoch 1836-1840 na viedenskej univerzite. Keďže po skončení bohoslovia nedosiahol ešte predpísaný kanonický vek (24 rokov), kňazskú vysviacku prijal až v roku 1841. V tom istom roku bol na viedenskej univerzite promovaný na doktora teológie a získal aj doktorát filozofie na univerzite v Pešti. Ako kaplán pôsobil v Budíne, Štefultove (Podsitnianska), v Zlatých Moravciach a najdlhšie (1843-1849) v Banskej Štiavnici. Stadiaľ sa vrátil do Budína, kde po Martinovi Hamuljakovi, hlavnom organizátorovi Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, prevzal redakciu českej osnovy tzv. Zemského zákonníka. Od 8. októbra 1861 až do svojej smrti 26. apríla 1879 (zomrel náhle v odpoludňajších hodinách ranený mŕtvicou) pôsobil ako farár v Kútoch, kde jeho národnobuditeľská  politická činnosť vyvrcholila. Tu je i pochovaný pri farskom kostole sv. Jozefa, poblíž impozantného súsošia, predstavujúceho A. Radlinského ako šíriteľa osvety a slovenského slova medzi slovenským ľudom a jeho najmladšou generáciou. (Autorom pomníka, ktorý pri príležitosti 60. výročia vzniku Spolku sv. Vojtecha roku 1930 slávnostne odhalil spišský biskup Ján Vojtaššák, je akademický maliar a sochár Andrej Kováčik).

Príchod do Kútov prerušil na krátky čas jeho redaktorskú a vydavateľskú činnosť. Bol to vlastne úradný zámer, keďže ho preložili na vtedy odľahlú faru. Prestal vychádzať jeho Cyrill a Method s prílohou Priateľ školy a literatúry. Radlinský však nerezignoval. Po prekonaní začiatočných ťažkostí spojených s príchodom na nové pôsobisko, spôsobených aj nedôverou nových farníkov, znova sa dal do práce. Po takmer ročnej prestávke 5. decembra 1862 časopis opäť vyšiel. V jubilejnom roku 1863 sa ho rozhodol rozšíriť o literárnu prílohu Slovesnosť, zameranú viac na históriu než na literatúru, ktorú redigoval v Skalici spolu s Frankom Víťazoslavom Sasinkom. Tento všestranne vzdelaný kňaz v nej svojimi úvahami objasňoval slovenskú národnú minulosť, brániac ju proti skresľujúcim tendenciám maďarskej historiografie. Aby sa Sasinek mohol nehatene venovať organizovaniu slovenského národno-kultúrneho života a literárnej činnosti,  Radlinskému sa podarilo spolu s banskobystrickým biskupom ThDr. Štefanom Moyzesom dosiahnuť to, že bol 3. júla 1864 pápežským dekrétom zbavený rehoľných sľubov a preradený k diecéznym kňazom. Svojou vydavateľskou aktivitou Radlinský v škarniclovskej kníhtlačiarni spolu s inými redaktormi vytváral nové centrum slovenského literárneho hnutia. Tu 4. septembra 1864 začal vydávať prvý slovenský ľudový obrázkový časopis Vojtech, ktorý bol prílohou Katolíckych novín pre obecný ľud.

V tom čase pripravoval nové vydanie svojich Nábožných výlevov. Práve táto náboženská kniha, ktorá nechýbala takmer v žiadnej slovenskej katolíckej domácnosti, vniesla štúrovskú slovenčinu po ktorá nechýbala takmer v žiadnej slovenskej katolíckej domácnosti, vniesla štúrovskú slovenčinu po hodžovsko-hattalovskej úprave do každodennej jazykovej praxe. Nábožné výlevy ,,kniha modlitebná, poučná, obradná a spevácka pre katolíckeho kresťana k upotrebeniu v kostole i doma“ , sú pozoruhodné svojím rozsahom (majú viacej ako 1200 strán), ale aj obsahom. Okrem modlitieb, pobožností, poučení, životopisov svätcov ( boli akousi ľudovou náboženskou encyklopédiou) obsahujú aj texty 302 piesní, z ktorých viaceré prebral Mikuláš Schneider Trnavský ( aj zásluhou spoluzakladateľa Mons. Jána Postenyiho) do jednotného katolíckeho spevníka. Radlinského Nábožné výlevy po prvý raz vyšli 8. júla 1850 v Budíne, vtedy ešte v staroslovenčine. Ich druhé vydanie vyšlo roku 1854 v štúrovskej spisovnej slovenčine. Ich rozšírenie do roku 1918 iná slovenská kniha neprekonala . Do roku 1945 dosiahli 14 vydaní, čo prestavuje viac ako 90.000 výtlačkov ( vo viacerých do roku 1920 jazykovú úpravu robil Tichomír Milkin) , a boli preložené do ôsmich cudzích jazykov. V mnohých slovenských katolíckych rodinách ich opatrujú ako cenné dedičstvo po starých rodičoch dodnes.

Dňa 11. augusta 1861 bol Dr. Andrej Radlinský vymenovaný za farára do Kútov. Bolo to v čase, keď sa opäť prebúdzal a dvíhal duch národného života. Tu ho čakalo nemálo práce. Farnosť mala vtedy tritisíc duší. Bolo sa treba starať aj o farské hospodárstvo. Pre zblíženie sa s duchovenstvom šaštínskeho dekanátu, do ktorého patrila aj jeho farnosť, ako i so svojimi farníkmi na prvé výročie svojho príchodu do Kútov 8. októbra 1862 usporiadal v rámci kňazskej rekolekcie veľkú hostinu. Ľud sa tešil. Tri manželské páry pri tejto príležitosti oslávili svoju zlatú svadbu- bola to udalosť, na ktorú sa potom ešte dlho spomínalo. Hneď v prvom roku jeho pobytu v Kútoch viackrát horelo. V rokoch 1877-1878 boli v Kútoch ďalšie požiare. Radlinský sa ujal úbohých farníkov, pohorelcov. Delil sa s nimi so všetkým. Robil pre nich zbierky. Osobne išiel poprosiť cisára Františka Jozefa I., uhorského kráľa, od ktorého dostal pre nich tisíc zlatých. Prosil aj u arcibiskupa Simora. V roku 1863 jeho zásluhou dostali Kúty obnovené jarmočné právo. Dosiahol to pomocou svojho priateľa A. I. Dobrianskeho, poslanca uhorského snemu, popredného priekopníka národného obrodenia zakarpatských Ukrajincov, ktorý toto právo vybavil aj okolitým obciam. S kútskymi ochotníkmi nacvičoval divadelná hry a v Kútoch založil aj čitateľský spolok s knižnicou. Kúty boli prvou obcou na Slovensku, ktorá sa jeho pričinením stala kolektívnym členom Matice slovenskej. V rokoch 1865-1867 uskutočnil obnovu farského kostola pomocou vlastných obetí a zbierok farníkov. (Náklady na opravu prevýšili 1.600 zlatých). Bohoslovci a gymnazisti zo Záhoria radi navštevovali  jeho faru v Kútoch, lebo ich vedel priateľsky pohostiť, ba často aj finančne podporiť. Svoju ľudomilnú nezištnosť preukazoval aj tým, že spravidla na Nový rok ničil zoznamy chudobných farníkov, ktorí mu zostali dlžní za cirkevné úkony.

V roku 1863 kútsky farár Andrej Radlinský zohral dôležitú úlohu pri príprave a realizácii celoslovenských osláv tisícročné jubilea príchodu solúnskych bratov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu, najmä prostredníctvom časopisu Cyrill a Method. Súčasťou milenárnych osláv boli cyrilometodské púte na moravský Velehrad. V dňoch 10.-12. júla 1863 sa aj Andrej Radlinský zúčastnil početnej velehradskej púte (prítomných bolo asi šesťdesiattisíc pútnikov) spolu so svojimi farníkmi i s veriacimi z okolia Kútov. Na Velehrade slúžil spievanú svätú omšu a ako výborný kazateľ predniesol homíliu, pri ktorej ,, dojatý rečou jeho ľud slzy prelieval“. Púte na Velehrad zohrali významnú úlohu pri upevňovaní dobrých vzťahov medzi slovenskými a moravskými katolíkmi. Ďaleko prekročili cirkevný rámec. Oslavy tisícročného jubilea príchodu byzantskej misie k našim slovienskym predkom vyzneli ako mohutný prejav národného uvedomenia stále širších vrstiev slovenského ľudu. Na počesť tohto výročia sa 4. augusta 1863 uskutočnilo v Turčianskom Sv. Martine ustanovujúce valné zhromaždenie Matice slovenskej. (A. Radlinský, ktorý sa zaslúžil o jej vznik, sa stal členom prvého výboru).

V Kútoch Andrej Radlinský zintenzívnil aj prácu na prípravách založenia Spolku sv. Vojtecha (pôvodne mal niesť meno sv. Cyrila a Metoda, v roku 1850 ho chcel Radlinský pomenovať na Spolok sv. Andreja – Svorada a Benedikta, ktorý mal byť protiváhou celouhorského spolku sv. Štefana, nerešpektujúceho slovenské národné snahy). V latinčine vypracoval jeho stanovy, ktoré prijal šaštínsky dekanát na dištriktuálnej kongragácii 19. mája 1862 v Brodskom. Dočasný výbor vyslal deputáciu k ostrihomskému kardinálovi Jánovi scitovskému s prosbou o potvrdenie spolkových stanov. Delegácia však nenašla v Ostrihome porozumenie. Ani osobná návšteva Dr. Radlinského u Mons. Felcinelliho na apoštolskej nunciatúre vo Viedni nemala úspech. Keď sa 20. januára 1867 stal ostrihomským arcibiskupom Ján Simor, šaštínsky dekanát na podnet A. Radlinského zo zasadania, ktoré sa uskutočnilo 26. mája 1868 v Kútoch, sa s nádejou obrátil na neho, hoci bol rodom i cítením Maďar. (Napriek tomu mal pochopenie pre Slovákov). Prepracované stanovy Spolku boli aj zásluhou Simorovho generálneho vikára Jozefa Dorgutha napokon schválené 8. júla 1870. Ustanovujúce valné zhromaždenie sa uskutočnilo v Trnave 14. septembra 1870. Založenie Spolku sv. Vojtecha, najvýznamnejšej inštitúcie slovenských katolíkov, bolo vrcholným organizačným činom Andreja Radlinského. Aj keď sa mu nakoniec ušla iba bezvýznamná funkcia čestného podpredsedu, jeho vplyv na smerovanie a činnosť Spolku bol dominantný aj potom. Napriek krivde a nevďaku nezanevrel na Spolok, ale plne sa zapojil do práce všetkých troch odborov SSV.

Dr. Andrej Radlinský patrí k najzaslúžilejším osobnostiam slovenského národa, náboženského a kultúrneho života v 19. storočí. Spolok sv. Vojtecha a Nábožné výlevy, ak by už nič nebol urobil, mu zabezpečili čestné miesto v dejinách slovenského katolicizmu. Bol však aj nekompromisným zástancom ekumenickej spolupráce oboch konfesií (katolíckej a evanjelickej), propagátorom česko-slovenskej a slovanskej vzájomnosti. (Za účasť na slovanskom zjazde a národopisnej výstave v Moskve v roku 1867 v čase rakúsko-uhorského vyrovnania ho obvinili z vlastizrady). Ako jazykovedec výrazne ovplyvnil kodifikáciu celonárodnej spisovnej slovenčiny, ktorú uvádzal do života svojimi redaktorskými a vydavateľskými aktivitami.

Nad hrobom Andreja Radlinského v Kútoch jeho úprimný priateľ a spolupracovník F. V. Sasinek, znamenitý kazateľ, vyslovil závažnú pravdu: ,, Zaiste my všetci tu prítomní pred Bohom a svetom vydať musíme to svedectvo, že žiaden z nás nemá tých zásluh o cirkev a školu, o vlasť a národ, ktoré má v Pánu zosnulý Dr. Andrej Radlinský.“ A ako autor Radlinského životopisu z roku 1879 v jeho závere dodáva: ,, tak teda dolu klobúk pred Dr. Andrejom Radlinským! Takýto muž nerodí sa tak ľahko ani v každom národe, ani v každom storočí. Kto miluješ Cirkev, vlasť a národ, zachovaj úcte jeho pamiatku!“

Pri príležitosti nedožitých sedemdesiatin A Radlinského v Kútoch v Slovenských pohľadoch roku 1887 evanjelik Jozef Škultéty, od roku 1919 správca obnovenej Matice slovenskej, napísal: ,, Otcovia slovenskí, zaveste si v domoch obraz Andreja Radlinského, a vy, matky, modlite sa pred ním, aby duch jeho prebýval vo vašich deťoch!“ V národných novinách 1. júna 1918 bola uverejnená oslavná báseň Pavla O. Hviezdoslava Hold Andrejovi Radlinskému, v ktorej píše: ,, Pre milý ľud svoj čo napísal kníh, zlatými hodných zvečniť písmenami, by učil, vzdelával sa, modlil z nich, sa pravdy doznal, znenávidel klam i blud, svojstva pridŕžal sa závorami i dobrých mravov, chránil nástrah zlých….“ K 150. výročiu narodenia Andreja Radlinského sa vyjadril  aj katolícky kňaz a básnik Svetloslav Veigl: ,, Národu v reči vlastnej podáva pravdu s mliekom materským, dedičstvo otcov hviezdu viery spájajúc s hviezdou osvety, v láske k litere, čo svätý Cyril predkom našim daroval, by národ vlastným svetlom vedený kráčal cestou Bohom určenou“.

Prof. PhDr. Pavol Palkovič, DrSc.

Narodil sa 14. júna 1930 v Kútoch.

Jeho rodičia Cyril a Johana boli maloroľníci. Bol najmladší z piatich detí. Prví dvaja už študovali, no na doporučenie pána rechtora dali do škôl i najmladšieho a veľmi usilovného Paľka. Ako študent zakúsil všetky poľné práce. Rád hral futbal a divadlo, ktoré hrával v hasičskom ochotníckom krúžku. Nižšie triedy gymnázia navštevoval v Skalici, vyššie v Malackách. Pokračoval na Filozofickej fakulte univerzity Komenského v Bratislave., odbor slovenský jazyk – angličtina. Po skončení v roku 1953 ostáva vo vysokoškolských službách ako asistent, docent a napokon v roku 1987 univerzitný profesor. V tom istom roku mu bola  udelená i najvyššia hodnosť – doktor vied.

Prednášal teóriu a dejiny slovenskej literatúry, neskôr dejiny slovenského a českého divadla. Pôvodne divadelné zameranie rozšíril i o ďalšie druhy dramatických umení, najmä o rozhlas. Venoval sa i rozhlasovej dramatickej tvorbe ako teoretik, kritik a člen rôznych porôt.

Veľmi plodná je i jeho publikačná činnosť. Svojimi bystrými postrehmi prispieva do bratislavského Večerníka, Pravdy, Literárneho týždenníka. S jeho odbornými článkami sa stretávame v Slovenských pohľadoch, v mesačníku Film a divadlo, v Slovenskom divadle i v zborníkoch Teória dramatických diel, Dráma – divadelná hra.

Je autorom početných monografických diel: Jozef Gregor Tajovský, realistický dramatik predprevratovej dediny (1972), Epika, dráma, javisková a rozhlasová hra (1974), Dialógy s Tajovským (1982), Interpretácia klasiky v súčasnom divadle (1985), Cestami rozhlasovej tvorby I,II (1986), Život drámy a duchovný rozmer divadla (1999), Sprítomňovanie klasiky (2005). Bol členom Slovenskej teatrologickej spoločnosti. V roku 2000 bol zapísaný do zoznamu najvýznamnejších osobností Slovenskej akadémie vied. V roku 2004 mu konferencia biskupov Slovenska udelila cenu patróna umelcov Fra Angelika za prínos ku kresťanským hodnotám v oblasti kultúry.

Do posledných chvíľ svojho života rád chodil do divadla i mimo Bratislavy. Aktívne sa zúčastňoval rôznych divadelných festivalov. Bol vášnivý diskutér ako medzi umelcami, tak i medzi svojimi študentmi a doktorandmi. V rokoch 1994-2002 pracoval v Kabinete divadla a filmu SAV. Naše pozemské rady opustil 7. apríla 2009. Mal veľmi rád svoje rodisko Kúty, ktoré boli preňho tým ,,najkrajším kútom v šírom svete“, ako sa spieva v známej hymnickej piesni. Cítil sa byť dlžníkom svojmu rodisku, pretože jeho pracovné vyťaženie mu nedovoľovalo často navštevovať rodné Kúty. Profesor Pavol Palkovič bol jedným z tých rodákov, na ktorých sme hrdí a nezabúdame na nich.

ThDr. František JEHLIČKA

Univerzitný profesor (1879-1939)

Narodil sa 14.1.1879 v Kútoch, slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, jedna z najkontroverznejších postáv slovenského národného hnutia.

Svoje gymnaziálne štúdia absolvoval v Skalici, Ostrihome a Bratislave. Všade vynikal ako mimoriadne nadaný študent. V štúdiách pokračoval na teologickom inštitúte Pázmáneu vo Viedni, kde bol ako druhý Slovák v histórii pomenovaný Sub Auspiciiis Imperatoris. Na znak uznania mimoriadnych študijných výsledkov mu panovník František Jozef I. daroval diamantový prsteň. Po ukončení štúdia pôsobil ako kaplán v Modre, kde súčasne prednášal na učiteľskom ústave. Po preložení za kaplána do Bratislavy v roku 1904 sa zapojil do činnosti skupiny okolo F. Jurigu. Pod pseudonymom Salesius bol stálym prispievateľom katolíckych novín a literárne činný. V roku 1906 úspešne kandidoval za pezinský okres do uhorského parlamentu vo farbách Slovenskej ľudovej strany. V rámci predvolebného boja vystúpil po boku Andreja Hlinku v Ružomberskom okrese na podporu kandidatúry Vavra Šrobára.

Bol poslancom Uhorského snemu za Slovenskú ľudovú stranu, poslancom Revolučného národného zhromaždenia v Prahe a tiež spoluautorom Memoranda slovenského národa odovzdávaného Parížskej mierovej konferencii 20. septembra 1919. Od r. 1919 pôsobil v zahraničí, kde sa zasadzoval o rozchod s Čechmi a návrat Slovenska po Svätoštefanskú korunu.

Cirkevná hierarchia sa snažila podľa hesla ,, nemôžeš slúžiť dvom pánom ´´ zamedziť angažovaniu slovenských klerikov v politike. V čase súdnych procesov s Hlinkom i Jurigom sa Jehlička rozhodol vrátiť poslanecký mandát a nastúpiť na miesto profesora teologického inštitútu v Budapešti.

Zomrel 3.1.1939 vo Viedni.

ThDr. Matej HÉSEK

(Kúty 1889 – Kúty 1973)

stredoškolský pedagóg, regionálny historik, spisovateľ a prekladateľ. Používal pseudonym Dr. Štiavnický. Narodil sa 23.2.1889 v Kútoch roľníkovi Jánovi Héskovi a jeho žene Anne, rodenej Valachovičovej-Gličkovej. Jej stará matka bola sestrou Martina Čulena. Bol bratrancom  Štefana Héska. Na popud kútskeho kaplána Františka Deutscha ho dali rodičia študovať. V roku 1899/1900 býval v Galante u hospodára Štefana Červenku, aby sa zdokonalil v maďarčine. Štvorročné nižšie gymnaziálne štúdiá ukončil v roku 1904 v Skalici. Už ako klerik ostrihomskej arcidiecézy pokračoval v gymnaziálnych štúdiách v Bratislave na Emerikáne(Emerikánum), posledné dva roky skončil v Ostrihome. Jeho mecénom bol jeho prastrýko, pezinský farár Štefan Palkovič, ktorý ročne zaňho platil 100 zlatých. Po roku teológie v Ostrihome a dvoch štúdia civilného práva na peštianskej univerzite pokračoval v teologických štúdiách v Insbrucku, kde bol aj 26.7.1914 vysvätený na kňaza. Primície v rodisku mal 2.8.1914, práve v deň všeobecnej mobilizácie. Primičným kazateľom bol gbelský rodák, neskorší košický biskup Jozef Čársky a manuduktorom miestny farár Štefan Burandík. Po vysviacke pokračoval v postgraduálnych štúdiách a 17.7. 1916 bol promovaný za doktora teológie. V roku 1917 pôsobil ako slovenský kaplán v Banskej Štiavnici, odtiaľ prešiel za poľného kuráta v Novom Sade (Ujvidék) v Báčke, kde sa snažil podporovať slovenských vojakov a spoznal sa i s rodinami dolnozemských Slovákov. Po skončení prvej svetovej vojny sa stal kaplánom v Holíči. Od 1.12.1918 bol menovaný za učiteľa náboženstva na skalické gymnázium, kde pôsobil až do 1.5. 1946, kedy bol predčasne penzionovaný. Okrem náboženstva vyučoval i slovenčinu, príležitostne latinčinu, nemčinu a filozofiu. Po roku 1924 bol činný v Spolku profesorov Slovákov a v medzivojnovom období bol členom mestského zastupiteľstva Skalice. Podporoval chudobných študentov gymnázia a spolupracoval so študentskými spolkami. Po penzionovaní sa utiahol do svojho rodiska ku svojmu synovcovi Jánovi Klindovi. Od roku 1937 členom cirkevnej skúšobnej komisie v Trnave a v roku 1939 bol menovaný za asesora. Od 16.10. 1946 pôsobil ako duchovný správca kláštora milosrdných bratov v Bratislave až do septembra 1950, kedy bol kláštor rozpustený. Tu sa zoznámil s historikom Jurajom Hodálom, Dr. Pisarčíkom a prof. Šmálikom. V novembri 1950 nastúpil na miesto duchovného do Lopašova, kde pôsobil až do roku 1954. Po odchode z Lopašova až do svojej smrti žil v Kútoch u svojho synovca. K 150. výročiu narodenia Dr. Andreja Radlinského predniesol dve prednášky o histórii Kútov. Zomrel dňa 26.1. 1973, pochovaný je na cintoríne v Kútoch.

Jeho literárna činnosť siaha až do bratislavských gymnaziálnych čias. Publikoval svoje práce v Katolíckych novinách, Svätej rodine a Tatranskom Orle, prispieval do Ľudových novín. Napísal knihu Pieseň nemej matky (ide o originálne meditácie), ktorá vyšla v Trnave v roku 1932, prekladal z nemčiny a maďarčiny, niektoré jeho preklady vyšli tlačou v Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Zaoberal sa i etymológiou.

Na podnet historika Juraja Hodála počas bratislavského pôsobenia v kláštore u milosrdných bratov sa začal zaoberať kútskou históriou. Podarilo sa mu zhromaždiť úctyhodné množstvo archívneho i etnografického materiálu, ktorý spracoval do monografie Kúty  archeologický, historický, etnografický obraz od najstarších čias so roku 1918. Dielo, ktoré dodnes zostalo neprekonané, tak slúži nielen ako východiskový bod pre ďalší historický výskum, ale pre etnografiu slúži i ako pramenná základňa. Zaujímavé sú taktiež niektoré jeho topomastické pokusy vysvetliť pôvod miestnych geografických lokalít.

ThDr. PhDr. Štefan HÉSEK

(Kúty 1892 – Lodina 1953)

vlastivedný pracovník. Používal pseudonym Dr. Vranovský. Narodil sa 29. februára 1892 v Kútoch Vavrincovi Héskovi a Márii Valachovičovej – Gličkovej ako prvý syn po troch dcérach. Z otcovej i matkinej strany bol bratrancom Mateja Héska. Po skončení piatej triedy ľudovej školy v Kútoch v roku 1903 a jedného roka školy v Hidaškurte bol prijatý za alumna skalického gymnázia. Vyššie ročníky gymnázia absolvoval v Trnave, Ostrihome a Temešvári, kde 13.6.1912 úspešne zmaturoval ako klerik biskupa Glattfeldera. Po skončení prvého roku teológie v Košiciach ho jeho biskup Augustín Fischer – Colbrie  poslal na štúdia do Freiburgu (Švajčiarsko). Tam obhájil 21.7. 1916 svoju dizertačnú prácu z filozofie o stredovekom českom filozofovi Petrovi Černom (Filozofia Petri Negri) a získal titul doktor filozofie.

Po kňazskej vysviacke dňa 29.6. 1916 v Sittene (Sedune) a primíciách v rodných Kútoch 23.11. 1916 bol kaplánom vo Vranove nad Topľou a Košiciach. 1.10.1918 sa satl administrátorom a v marci 1924 farárom v Udavskom pri Humennom. Počas účinkovania v Udavskom sa rozhodujúcim spôsobom zaslúžil o výstavbu nového kostola, fary a prístavby školy. Jeho pričinením si obec vybudovala kultúrny dom a potravné družstvo, stál pri zrode speváckeho i dychového súboru, podieľal sa na vzniku futbalovej jedenástky a budovaní futbalového ihriska. Mnohých Udavčanov podporoval na štúdiách i finančne. Najznámejším jeho odchovancom je Jozef kardinál Tomko. Od 10.2.1939 pôsobil na prešovskej fare ako farár. Biskup Jozef Čársky ho 20.10. 1939 vymenoval za svojho generálneho vikára a člena zboru konzultorov. V roku 1943 získal titul pápežského protonotára. Počas jeho účinkovania v Prešove vznikla cirkevná obec. Štefan Hések sa satl jej cirkevným predsedom a obnovil interiér farského kostola svätého Mikuláša. Ako nepohodlný pre štátnu moc bol preložený z Prešova vo februári 1951 do Veľkej Lodiny, kde 22.8. 1953 zomrel. Pochovaný je v Kútoch vedľa hrobu Andreja Radlinského pri kostole.

Počas pôsobenia v Udavskom sa popri svojej pastoračnej práci venoval dialektológii, skúmal zemplínske nárečie, prispieval do časopisov a novín, predovšetkým amerických Slovákov, prekladal z maďarčiny, nemčiny a francúzštiny. Pravidelne sa snažil navštevovať svoje rodisko a rodinu v Kútoch hlavne v čase kútskych hodov, hmotne podporoval svojich synovcov Štefana a Rudolfa na štúdiách. Na svojho farára nezabudli ani Udavčania. Svedčí o tom i nápis z jeho náhrobnej dosky: ,, Bol náš pre svoju lásku k Bohu, národu a nám. Vďační veriaci z Udavského.“ Pri príležitosti 110. výročia narodenia PhDr. Štefana Héska usporiadala obec a farnosť Kúty 2. a 3. marca 2002 v obci spomienkové podujatie, ktorého sa zúčastnili predstavitelia kléru Trnavsko-bratislavskej arcidiecézy, kňazi okolitých farností, predstavitelia Spolku sv. Vojtecha, veriaci zo širokého okolia i z Udavského. Slávnostnú bohoslužbu celebroval jeho odchovanec kardinál Jozef Tomko, ktorý pri tejto príležitosti vysvätil aj obecné symboly a položil na hrob Štefana Héska kyticu kvetov.